Na ARO leží 3 řidiči kamionu vedle sebe. Najednou se jejich duše ocitnou před nebeskou bránou. Přijde k nim Svatý Petr a říká:
"Vidím, že jste šoféři....že? Tak pojď třeba jako první ty!"
A ukáže na prvního řidiče.......
"Ukaž kolečka! Hmmm... 4,5 jízda, 45 min pauza, 4,5 jízda..Ty jsi určitě Němec! Vy jste na to pünktlich, tak pojď dál..."
A pokračuje dál..
"Takl pojď teď ty...Ukaž kolečka! 3h jízdy, hoďka pauzy, 3h jízdy...Ty jsi Francouz, že?! Vy si potrpíte na ty odpočinky...tak pojď taky dál!"
"A co ty?" ukáže na toho posledního...
"Ukaž kolečka! 10,5h jízdy v kuse, 10min. pauzy, 5h jízdy v kuse...Hmmm...Ty budeš asi Polák, že?"
Řidič přikývne...a Svatý Petr pokračuje:
"Tak zpátky! Otočíš nám ještě Španělsko...!!!"
Autoškola jede přes křižovatku na červenou. Instruktor jen prohodí:
„To nevidíte, že tam byla červená?!"
„Hahá" na to mladý muž, „můj brácha nikdy nestaví na červenou!"
Další křižovatku adept znovu přejede na červenou a instruktor šílí.
„Vždyť vám říkám, že brácha nikdy nestaví na červenou!"
Na další křižovatce svítí zelená a žák autoškoly zastaví. „Co je zas tohle?" diví se instruktor. „Proč nejedete?"
„Můj brácha by mi tam mohl vlítnout zleva!"
Hádá se Američan s Čechem, jestli je trabant auto. Čech se nakonec naštve, nasedne do svýho traboše, třískne za sebou dveřmi. Poté nastartuje, popojede dopředu, popojede dozadu, udělá pár koleček a poté se rozjede. ˝Jo, už ti věřím, je to auto˝, povídá Američan, ˝ale co měly znamenat ty manévry na začátku?˝ ˝Ále...˝ povídá Čech, ˝zabouch jsem si do dveří pampelišku, nešla utrhnout, tak jsem ji musel ukroutit.˝
Keď mi tento zážitok rozprával kamarát skoro som spadol zo stoličky od smiechu. Chcem sa teraz s Vami podeliť.Istý známy, volajme ho Peter, šiel autom z obchodného centra.Po asi 200 metroch videl na krajnici stáť pri odstavenom aute dve slečny.
Keďže bol večer a zjavne bolo auto nepojazdné, zastavil a spýtal sa, čo sa stalo. Povedali, že im asi došiel benzín. Peter sa ponúkol, že ich odtiahne na najbližšiu, asi tri kilometre vzdialenú pumpu.
Vytiahol lano, naviazal ich auto o svoje, povedal im nech nastúpia a vyrazili. Po asi sto metroch bolo treba prejsť križovatkou…A vtedy to prišlo, nechám hovoriť Petra:
„Tak som ich zapol, sadnem do auta, jednotka, dvojka, trojka, vidím červenú na svetlách, tak som vyhodil rýchlosť a zastavil na križovatke, keď v tom obrovská rana do auta. Neubrzdili, či čo…? Vyšiel som von, s pripravenými slovami, ktoré sa nedajú publikovať, keď v tom som sa namiesto kriku pustil do obrovského smiechu..“
Nechápal som, na čo mi Peter povedal: „Predstav si, tie dve p..e sedeli vzadu, na zadných sedadlách auta a za volantom nikto…“Na otázku, že prečo sú vzadu a nie za volantom odvetili: „My sme tu sedeli aj predtým, a šofér šiel pešo na pumpu pre benzín…“
V Spišskej Novej Vsi zastaví policajná hliadka auto, ktoré ide po ceste dosť kľukato. Policajt sa pýta: „Pán vodič, pili ste nejaký alkohol? Šofer: „Šesc píva, dva vodky, štyri borovičky a liter vínka.“ Zdesený muž zákona na to: „Ste ochotný aj fúkať?“ Šofér: „Ta šak co mi neveríce?“
Denník motorkára :
Bol som chlap, odvážny, slobodný a mal som dlhé vlasy. Moja žena sa so mnou zoznámila a nie naopak. Manželka za mnou úplne šalela. Bolo jedno kam som išiel, ona tam už bola. Je tomu už 12 rokov. Vtedy som bol zarytý motorkár, obliekal som si čierne tričká, roztrhané rifle a motorkárske čižmy, a mal som dlhé vlasy. Samozrejme mal som oblečenie aj na výnimočné udalosti. Vtedy som si obliekol čierne tričko, roztrhané rifle a biele tenisky. Domáce práce boli len problémy, ktoré som obchádzal kým sa dalo. Ale mal som rád seba aj život. Takto sa so mnou aj zoznámila. “Ty si môj idol. Si taký mužný, taký divoký a slobodný.” Onedlho sa skončila moja sloboda, lebo sme sa rozhodli, že sa vezmeme. Prečo aj nie, bol som chlapský odvážny, skoro slobodný a mal som dlhé vlasy…aspoň do svadby. Krátko pred svadbou počujem, ako vraví: “Aspoň k holičovi by si mohol ísť, predsa len prídu aj moji rodičia na svadbu.” Po hodinách – nie dňoch a nekonečných slzách som súhlasil a nechal som sa ostrihať na krátko, predsa len som ju miloval, no a čo, bol som mužný, odvážny, skoro slobodný a prerástlo mi to cez hlavu. Bol som taký milý. “Láska, milujem ťa takého, aký si” šepkala mi. Život bol v poriadku, až na to, že mi hlava trochu mrzla. Prišli týždne kľudného spolužitia, kým sa manželka predo mnou neobjavila s veľkou taškou pod pazuchou. Priniesla košeľu, pletený pulóver (už len pri začutí tohto slova mi behá mráz po chrbte) a nové nohavice a povedala: “Prosím ťa, vyskúšaj si tieto veci.” Po dňoch, týždňoch, nie mesiacoch a nekonečnom množstve papierových vreckoviek som bol zlomený a obliekol som si košeľu, pletenú vec a nohavice. Potom prišli čierne topánky, sako, kravata a módny kabát. Ale ja som bol mužný, odvážny, smrteľne pekný a prerástlo mi to cez hlavu. Potom prišiel najväčší boj. Boj o motorku. V skutočnosti netrval dlho, pretože v čiernom obleku, ktorý vždy štípe a pichá, sa veľmi bojovať nedá. A aj topánky mi tlačili nohu. Ale nevadí, bol som mužný, občan, skoro slobodný a šoféroval som kombi a prerástlo mi to cez hlavu. Po rokoch prišli ďalšie boje, ktoré som v mori sĺz prehral. Všetky. Umýval som riad, žehlil som, chodil som nakupovať, hity som sa učil naspamäť, pil som červené víno a v nedeľu som chodil na prechádzky. No a čo – pomyslel som si, som pod papučou, väzeň, bolo mi na hovno a prerástlo mi to cez hlavu. Jedného krásneho dňa sa manželka postavila predo mňa so zbalenými kuframi a povedala: “Odchádzam.” Celkom ohúrený som sa spýtal “Prečo?”. Ona na to: “Už ťa nemilujem, pretože si sa veľmi zmenil. Už nie si ten muž, ktorého som kedysi spoznala.” Prednedávnom som ju stretol. Jej “nový” chlap je dlhovlasý motorkár v roztrhaných rifliach, s tetovačkami, sa na mňa ľútostivo pozrel. Myslím, že mu pošlem čiapku.
