Na zamyslenie ....
PREČO SA VYTRATILI SEDLIACI?
Sedliaci sú dnes v spoločnosti nežiadúcim elementom, preto ich za posledných 100 rokov systematicky ničili. Keďže sedliak bol sebestačný, mal svoje hospodárstvo, bol veľmi univerzálny, rozumel takmer všetkému, a ani v obchode nenakúpil viac, len toľko, čo potreboval. Nedalo sa na ňom ľahko zarobiť!!
Čo chcel, to si sám vypestoval. Mal svoje jedlo, pálenku, víno, chlieb, mlieko, med a syry. Všetko si vyrábal svojpomocne doma. Ženy vedeli tkať, šiť, poznali liečivé rastliny, a nerady chodili k lekárovi.
Pásivky zemiakové zbierali ručne, nepoužívali chemikálie.
Môj otec vždy rozprával, že do obchodu chodili iba pre cukor a petrolejový olej. Všetko ostatné mali doma svoje!
Nepáchali trestné činy, žili jednoduchým ale poctivým životom. Kradnutie bolo hanbou, právnikov a advokátov preto ani nepotrebovali.
Obchody a dohody sa uzatvárali podaním ruky a dané slovo bolo sväté. Preto, presne kvôli týmto veciam, neboli závislí od systému.
Okrem toho, nezaujímali sa o hlúposti. Nemali radi obkecávačky, klamstvo. Žili vo veľkej, súdržnej rodine. Mali veľa súrodencov ktorí si navzájom pomáhali v dobrom aj v zlom.
Namiesto nich bolo treba vytvoriť spoločnosť, ktorá chodí na vysoké školy, žije v panelákoch, kde nevie vypestovať ani svoje paradajky. Najlepšie bolo, keď mu chýbala aj obyčajná vlastná záhrada, keď komoru mal prázdnu, a keďže nemal čo jesť, tak išiel pracovať. A čo je podstatné, nakupuje veľa. Kúpi všetko. Nakupuje z nudy, stále viac a viac...
A keďže ničomu nerozumie, za všetko čo v živote potrebuje, si musí zaplatiť. Preto začali slovo sedliak používať pejoratívne. Aby znevážili tento životný štýl.
Pretože to nespĺňalo ich záujmy. K vzniku dnešnej konzumnej spoločnosti museli najprv rozbiť sedliacku spoločnosť. Tú, ktorá bola sebestačná, rozumná, so skutočnými vedomosťami a hodnotami.
A tak povyberali deti z rodinných hospodárstiev do ďalekých škôl , ktoré potom nedokázali prevziať vedomosti od svojich rodičov. V školách ich učia alternatívne veci, a tak ľudia zostávajú závislí.“
Učiteľka
Na začiatku školského roka stála triedna učiteľka šiestej triedy pred svojimi bývalými piatakmi. Pozrela sa na všetky deti a povedala si, že ich má všetky rovnako rada. Bolo to klamstvo, lebo v poslednej lavici sedel chlapec, ktorého učiteľka nemala vôbec rada. Zoznámila sa s ním tak, ako s ostatnými žiakmi v minulom roku. Hneď vtedy si všimla, že sa nehraje so spolužiakmi, že má špinavé oblečenie a je cítiť, že sa dávno neumýval.V priebehu mesiacov bol jej vzťah k žiakovi čím ďalej horší, až to došlo tak ďaleko, že by najradšej všetky jeho práce prečiarkla červenou ceruzkou a dala mu za ne päťku.
Na konci roka ju riaditeľ požiadal napísať hodnotenie na svojich žiakov.Jeho hodnotenie si nechala ako posledné, lebo nenachádzala nič dobré, čo by o ňom napísala. Chcela sa inšpirovať jeho bývalými hodnoteniami, preto si ich prečítala
Učiteľka, ktorá chlapca viedla v prvej triede , napísala:"Je to prekrásne dieťa so žiarivým úsmevom. Domáce úlohy si robí presne, mať ho v triede je radosťou. V druhej triede o ňom učiteľka napísala: "Vynikajúci žiak, ktorého si vážia jeho kamaráti, má však problém v rodine, jeho matka trpí nevyliečiteľnou chorobou a jeho život je veľmi ťažký. Učiteľka v tretej triede uviedla: "Smrť matky na chlapca veľmi silne doľahla. Snaží sa zo všetkých síl, ale otec o neho nejaví záujem a chlapec na všetko nestačí. Ak nedôjde v rodine k nejakej zmene, jeho ťažký život sa odzrkadlí aj v učení.
V štvrtej triede učiteľka napísala: "Chlapec si neplní svoje povinnosti, neučí sa, nemá žiadnych kamarátov. Často na hodine usne."
Keď učiteľka dočítala hodnotenia, veľmi sa sama pred sebou zahanbila.
Ešte viac sa cítila previnilo, keď jej chlapec k Vianociam doniesol darček. Bol zabelený do hrubého hnedého papiera a keď ho rozbalila, bol v ňom lacný náramok, ktorému chýbali kamienky a flakón parfému, spotrebovaný do polovice. .
Deti sa z neho začali smiať. Učiteľka smiech zastavila a tak, aby to všetky deti počuli, povedala : "To je ale krásny náramok!" a hneď si ho dala na ruku. Otvorila fľaštičku parfému a niekoľko kvapiek si striekla na zápästie. V ten deň sa chlapec zdržal v triede, pristúpil k učiteľke a povedal jej:: "Dnes voniate krásne, ako moja mamička.."
Po jeho odchode učiteľka dlho plakala. Od tej doby sa žiak zlepšoval v učení zo dňa na deň a za chvíľu patril k najlepším žiakom v triede.
Po čase dostala list od svojho bývalého žiaka, v ktorom jej písal, že skončil strednú školu s výbornými výsledkami a spomína na ňu ako na svoju najlepšiu a najmilšiu učiteľku. Po ďalších piatich rokoch v liste napísal, že skončil univerzitu ako najlepší žiak a stále s láskou spomína na svoju najlepšiu učiteľku, ktorú v živote stretol. Za štyri roky na to dostala ďalší list. Tentokrát jej bývalý žiak napísal, že si zvyšuje vzdelanie doktorandským štúdiom . Aj v tom liste jej napísal, že je najlepšou učiteľkou na svete. Čas plynul.
Od svojho žiaka dostala znovu list, v ktorom jej napísal, že sa stretol s krásnym dievčaťom, s ktorou sa chce oženiť. Jeho otec zomrel pred dvomi rokmi a on by bol rád, ak by na svadbe sedela vedľa neho ako jeho mamička.
Učiteľka s radosťou súhlasila.
V svadobný deň svojho žiaka si zobrala onen náramok, ktorý jej daroval a kúpila si ten istý parfém, aký jej daroval pred rokmi a ktorý mu pripomínal jeho mamičku. Zvítali sa a keď mladý muž zacítil známu vôňu, povedal učiteľke : "Ďakujem Vám, že ste mi verila, že ste mi dali najavo, že ma niekto má rád, že ste ma naučili veriť si a naučili ste ma rozlišovať dobro od zla. Učiteľka mu so slzami v očiach povedala: "Mýliš sa, to ty si ma všetkému naučil. Kým som sa s tebou nezoznámila, nebola som dobrou učiteľkou, nevedela som čo je láska , ty si ma to naučil.
Naučil si ma ako byť spravodlivou, láskavou a srdečnou. To ja som tebe vďačná za všetko, čo som v svojom živote dosiahla.
„Babička, ja nechcem zostarnúť ...“
„Ale no tak, dieťa moje, zostarnúť trvá celý život a ty si chceš nechať ujsť to najkrajšie z tejto premeny?
Veď by to bolo, ako pripravovať sa celé roky na to, že sa staneš prvým tanečníkom najdôležitejšieho baletu na svete a odísť do dôchodku tesne pred svojím debutom.
Tvojím problémom nie je staroba, ale strach, že nedokážeš splniť takú veľkú úlohu."
„Nevidím nič dôležité a predovšetkým krásne v starobe. Moje telo už nebude také pevné, moje vlasy budú belšie, moja tvár bude iná.“
„Never tým, ktorí ti hovoria, že staroba je smutná, plná pesimizmu, nudy, skepsy...
Namiesto toho je to začiatok tvojho života.
Dovtedy si len skúšala.
Potom budeš povolaná, aby si konečne vstúpila na scénu.
Tvoje vrásky, strieborné vlasy, jemnejšia pokožka, tvoje jazvy, širšie boky a vrásky okolo tvojho úsmevu budú nádherným oblečením múdrej ženy, ktorá sa narodila v tvojom vnútri a ktorá by sa nemohla objaviť bez všetkých týchto vzácnych ozdôb života.
So životnou múdrosťou budeš tancovať tie najkrajšie tance.
Urobíš kroky, ktoré si predtým nemohla urobiť."
„Nie som si istá, či chcem tento tanec ..."
„Je len na tebe, dieťa moje, ako sa rozhodneš, či zostaneš nehybná, aby si ľutovala svoju mladosť, či budeš skrývať akékoľvek krásne známky staroby, alebo budeš hrdo tancovať na pódiu života.
V prvom prípade zomrieš stará a smutná.
V druhom prípade tanec spôsobí, že tvoja duša bude vibrovať.
Že nikdy nezomrie.
A bude pokračovať v tanci opojená životom.
Miluj všetky svoje premeny, odtiaľ pochádza tvoja najväčšia sila!"
Jedného dňa sa syn opýtal mamy... "Mama, my sme chudobní alebo bohatí?" Mama: "My sme chudobní...Nechodíme do reštaurácie, ale jedlo máme stále na stole. Nekupujeme veľa hračiek, ale na tvoje narodeniny nikdy nechýbajú. Nechodíme na dovolenky, ale každý večer s atlasom spoznávame krajiny sveta. Nekupujeme veľa oblečenia, ale to tvoje je stále čisté. Nemáš veľa topánok, ale tie čo máš, poznajú veľa ciest..." Chlapec zrazu odpovie: "Mama, mýliš sa... MY SA ĽÚBIME... teda sme bohatí..."
Spomienky na detstvo. Jedol som chleba s masťou, spadol na zem, prach som dal dole a jedol som ďalej. V zime na mne cencúle viseli a bol som zdravý, postieľka nenatretá EKO farbou a ohrýzal som ju bez ujmy na zdraví. Začal som potajme fajčiť otec, mi dal preplesk a neubudlo zo mňa.V škole som robil zle, učiteľ mi dal facku a doma som sa nesťažoval, dostal by som ďalšie. Boli aj pekné chvíle. Stretnutia s rodinou s kámošmi čundre atď.A na takéto detstvo sa nedá zabudnúť. Dnešný mamánkovia to nikdy nepochopia. V prvom rade je biznis čo tam po rodine
Predstav si, že si sa narodil v roku 1900. Keď máš 14 rokov, začína 1. svetová vojna a končí, keď máš 18 rokov s 22 miliónmi mŕtvych.Čoskoro príde globálna pandémia - španielska chrípka, ktorá zabila 50 miliónov ľudí. A ste nažive a máte 20 rokov. Keď máte 29 rokov, prežijete globálnu hospodársku krízu, ktorá sa začala pádom burzy v New Yorku, čo spôsobilo infláciu, nezamestnanosť a hladomor. Keď máš 33 rokov, nacisti sa dostanú k moci. Keď máš 39 rokov, začína druhá svetová vojna a končí keď máš 45 rokov a plus 60 miliónov mŕtvych. Počas holokaustu zomrie 6 miliónov Židov. Akoby celé Slovensko a ešte kúsok. Keď máš 52, začína sa kórejská vojna. Keď máš 64 rokov začina vojna vo Vietname a končí keď máš 75 rokov. Dnes máme všetko pohodlie v novom svete, uprostred novej pandémie. Sťažujeme sa však, pretože musíme používať masky. Sťažujeme sa, pretože musíme zostať v našich domovoch, kde máme jedlo, elektrinu, tečúcu vodu, wifi, dokonca aj Netflix! Nič z toho predtým ľudia nemali. Ľudstvo však prežilo tieto okolnosti a nikdy nestratilo svoju radosť zo života. Malá zmena v našej perspektíve môže viesť k zázrakom. Mali by sme byť vďační za to, že sme nažive. Mali by sme urobiť všetko, čo je potrebné, aby sme sa navzájom chránili a pomáhali si.
Muž zomrel a keď si to uvedomil, videl ako Boh kráča k nemu s kufrom v ruke. " je čas ísť, môj syn," Boh povedal. Prekvapený muž odpovedal: " teraz? Tak skoro? Mám veľa plánov..."
" je mi to ľúto, ale je čas ísť." " čo nesieš v tom kufri?"
Boh odpovedal, " všetko čo patrí tebe." " máš na mysli moje oblečenie,moje peniaze?" " tie nikdy neboli tvoje, patria na zem."
" takže sú to moje spomienky?" hádal muž ďalej. Boh odpovedal:
" tie nikdy neboli tvoje,v skutočnosti to patrí k času."" takže moje schopnosti a skúsenosti?" " bol sú len výsledkom okolností,nie tvoje." " moja rodina a priatelia?" " je mi to ľúto,ale tiež ti nepatria".
" ani moja žena a syn?"" nie, patrili tvojmu srdcu."
" A čo moje telo?"
" patrí k prachu."
" A duša?"
" tá, patrí mne."
Ten muž vzal kufor od Boha a otvoril ho.
Videl, že kufor bol úplne prázdny.
S slzách sa muž spýtal: " nikdy som nič nemal?"
Boh mu povedal: "
všetko, čo si kedy mal, bol tvoj život.
Každý okamih tvojho života bol len tvoj."
A z toho dôvodu priatelia žime, kým sme tu.
To,čo si myslíme,že patrí nám,nepatrí nám nič.
Žime teraz. Žime svoj život nezabudnime byť šťastní,
že je to najdôležitejšie zo všetkého majetku
a všetko ostatné, za čo budeš bojovať,
zostane tu po tvojej smrti. Nič si nezoberieme.
Podeľte sa o tieto slová so všetkými
svojími priateľmi vášho života
a žite každú sekundu svojho života s Bohom .
Pred smrťou muž povedal svojmu synovi: „Toto sú hodinky, ktoré mi dal tvoj starý otec. Majú viac ako 200 rokov. Predtým, ako Ti ich dám, zober ich a choď s ními do prvéj záložne. Povedz, že ich chceš predať a opýtaj sa, koľko za ti za ne môžu zaplatiť. ““
Na naliehanie otca syn odišiel s hodinkami a po niekoľkých minútach sa vrátil a povedal:
„Ponúkajú mu 10 dolárov, pretože sú staré a ťažko poškodené.“ Otec požiadal svojho syna, aby vzal hodinky a tentoraz šiel k prvému hodinárovi.
Syn sa o hodinu neskôr vrátil a povedal: „Hodinár ponúkol za hodinky 20 dolárov, otče.“
Otec sa znova otočil k svojmu synovi: „Vezmi tieto hodinky a priblíž sa k prvému človeku, ktorého stretneš na ulici, a opýtaj sa ho za koľko si ich od Teba kúpi.“
Syn sa po 10 minútach vrátil a hovorí: „Nikto ich nechcel kúpiť, iba jeden a ten mi ponúkol 5 dolárov.“
„Choď do múzea a ukáž im hodinky,“ povedal otec. Po niekoľkých hodinách sa syn s radosťou vracia. „Za tieto hodinky mi ponúkli milión dolárov. Povedali, že to bolo skutočné majstrovské dielo. Ako je to možné? “
Otec odpovedal: Chcel som, aby si vedel, že správne miesto a správni ľudia ocenia Tvoju skutočnú hodnotu. Preto sa neobjavujte na nesprávnych miestach a neznepokojujte sa, ak sa s vami zaobchádza ako s odpadom. Tí, ktorí vedia o vašej hodnote, vás vždy budú hodnotiť, takže nikdy nezostaňte na mieste a medzi ľuďmi, ktorí vašu hodnotu nevidia.
